Zopár príkladov z praxe.
22.07.2015 15:10
S dovolením "zúčastnených" by som rada zverejnila pár príkladov z mojej poradneskej praxe. Sú to všetko príklady "verejne" vhodné, rozoberajúce len menej závažné ťažkosti, pričom všetky osobné informácie sú v texte pozmenené.
*********
OTÁZKA:
"...potrebovala by som sa s vami trošku poradiť. Moj Petrík, v novembri už bude mať štyri roky, má práve obdobie vzdoru. Žiadne hádzanie sa o zem, alebo nejaké vrieskanie do nepríčetnosti, ale skôr taká tichá forma. Niekedy sa odmietne pozdraviť susede, len mlčí a keď mu poviem, aby sa pozdravil, tak vtedy vzdorovito mlčí alebo sa nechce obliekať a vyslovene čaká na to, čo budem robiť. Pohroziť a mierne pokričať síce trochu zaberá, ale chcela by som to riešiť trošku viac na úrovni..."
ODPOVEĎ:
"...čo sa týka Petríka, určite Vaše reakcie musia byť adekvátne jeho osobnej prirodzenosti, jeho povahe- keďže neviem, aký je (či je skôr tichý, utiahnutý, nenápadný, melancholický alebo naopak energický, cholerický, výbušný, nerešpektujúci hranice-myslím mimo tohto obdobia vzdoru), tak ťažko radiť presne...
Takže len tak všeobecne-toto, čo popisujete skutočne nie je nejako extrémne závažná forma "odporu", či vzdoru- skôr to vnímam len ako také "tlenie" pod pokrievkou, takže je len na Vás, či to chcete ozaj riešiť-pretože to už považujete za vážny problém (napríklad sa to vyskytuje často, alebo to už trvá príliš dlho, alebo mu to istým spôsobom znemožňuje spoločenské fungovanie a "uplatnenie"), alebo to "obídete" ignoráciou a počkáte kým to "samo" prejde. Alebo skôr hľadáte takú tú strednú cestu-aby ste nič nezanedbali a zároveň, aby ste príliš nerúcali osobnosť Petríka.
Za ideálne riešenie v podobných situáciách - v rámci tej strednej cesty- by som odporúčala reagovať nasledovne (samozrejme-opäť v závislosti od osobnosti dieťaťa)-ak sa dieťatko nepozdraví a neurobí tak ani po jasnom a dôslednom upozornení, tak poviete nahlas (zdanlivo sama pre seba): "Poznám pekných chlapcov, a tí zdravia vždy.", v podstate tým neútočíte priamo na neho, ale zároveň mu dávate akoby "návod" na to, ako by sa mohol správať lepšie nabudúce.
Ak sa napríklad nechce obliecť a vy sa ponáhľate-napr. do škôlky, tak mu môžete povedať v pokoji a vyrovnane (bez toho, aby zacítil, že to vo Vás vyvoláva hnev a pomaly to vo Vás začína vrieť): "Povedz mi, čo sa ti najťažšie oblieka, s tým ti pomôžem a ostatné si spravíš sám, hej? Uvidíme, komu to pôjde lepšie."
Úplne inú reakciu by som ale odporúčala pri veľmi energickom, tvrdohlavom a svojhlavom dieťati. Lebo uvedený spôsob by ním zrejme príliš nepohol..."
*********
OTÁZKA:
"...chcem vas poprosit o radu...maly zacal chodit na futbal, zaplatili sme to na prvy stvrtrok, zo zaciatku bol nadseny, dedo mu dokonca kupil kopacky, brat cely dres ale teraz vymysla, nechce chodit a ja neviem, co mam robit...na jednej strane ho nechcem nutit do niecoho, co ho asi az tak nebavi, ale na druhej strane, chcem v nom podporit vytrvalost...co je podla vas dolezitejsie?"
ODPOVEĎ:
Podľa môjho názoru je to ešte veľmi skoro, aby sa UŽ teraz rozhodol, že UŽ tam nebude chodiť, keďže je tam ešte len chvíľu a on ako dieťa ešte nevie dôkladne zhodnotiť, PREČO tam nechce chodiť naozaj. Vždy treba pátrať po tej príčine, PREČO tam nechce chodiť a riešiť tú príčinu.
Vo všeobecnosti však považujem za vhodné dieťa primäť (nie násilím, ale pádnymi argumentami) k tomu, aby pokračovalo v krúžku, ktoré si zvolilo. Ide presne o vytrvalosť, o trpezlivosť a zodpovednosť za niečo, čo som si zvoli sám a preto mám voči tomu isté záväzky. Avšak tieto morálne zásady ešte dieťa nevie zhodnotiť (oceniť), preto má pocit, že kedykoľvek si zmyslí, môže skončiť, ale práve tým našim trvaním na pokračovaní, ono si ten pocit "záväzkov" získava a buduje si ho, preto by rodičia dieťa mali zmotivovať a na krúžok ho posielať (samozrejme-sú isté vyhrotené prípady, keď to ozaj nejde).
Je to podobné, ako so školou-tiež tam dieťa neprestane chodiť, len preto, že nechce.
Súčasne však treba povedať, že čím nižší vek, tým je tá motivácia náročnejšia, preto je fajn zvážiť aj zaraďovanie na krúžky v neskoršom veku (ideálne by to bolo v čase, keď sa dieťa v škole postupne adaptuje, nejako sa zaradí a potom si -aj pod "pozitívnym tlakom" spolužiakov- rozmyslí, že chce to alebo ono), nie hneď po nástupe do 1. triedy."
*********
OTÁZKA:
"...ide o nasu 8r. Klarku. Priklad z dnesneho rana: Vsetci uz obleceni a v kuchyni a ona este stale v pyzame robila alebo riesila nieco "dolezite". Ked ju vyhresite, tak place a lutuje sa, ona je schopna hladat sponky aj cele rano, ked si nepamata, kam ich dala a nemysli pri tom na to, ze sa ide do skoly, ze je to casovo obmedzene. Pride zo skoly, baby sa idu automaticky prezliect a pridu jest, ja zistim, ze ona este stale vo vetrovke riesi nieco v izbe. Ked sa zacne prezliekat, popri tom zase riesi nieco ine, pri jedeni je schopna sediet aj hodinu, ak s nou nesedime pri ulohach, tiez sa po chvilke zacne zabavat s niecim, alebo si kreslit. Proste ked nad nou nestojim ako policajt, tak nie je schopna normalne fungovat. Ked niekam ideme na vylet, vzdy je na konci a nieco skuma, hlada, zabudne sa, treba ju pohanat, volat. Neviem ci to ma taku povahu, alebo nejaku poruchu pozornosti. V skole je sikovna, ale pomala. Inac je mila, citliva, zlata, ale z tej jej pomalosti a roztrzitosti mam tazku hlavu..."
ODPOVEĎ:
"...Podľa Vášho opisu by som sa skôr prikláňala k teórii, že Vaša Klárka skôr patrí k istým "typom" detí, resp. osobnosti človeka. Je to skôr povahová črta, ako zlá vlastnosť a tam toho až tak veľa nezmeníte. Samozrejme môžete to korigovať, ale dokonalé to nebude nikdy. To sú skrátka typy ľudí (detí), ktoré ja nazývam, že "majú iné priority" (MIP), oni skrátka nepotrebujú riešiť a ANI neriešia niečo tak nepodstatné, ako je čas, ako je svižné obliekanie, ako je prvenstvo, oni venujú všetku pozornosť tomu, čo je PRE NICH dôležité tu a teraz, a je im srdečne jedno, čo si o tom myslí okolie.
Oni to nerobia preto, že by chceli niekoho provokovať alebo robiť niekomu zle, oni za to vlastne ani nemôžu a nechápu, čo na tom iných rozčuľuje. Oni sa LEN venujú svojim PRIORITÁM. Na ľuďoch v okolí týchto detí je, aby ich trpezlivo upozorňovali a viedli, ale aby už od začiatku rátali s tým, že to nikdy nebude zásadne iné (v budúcnosti to bude len zrelšie) a aby sa tým nenechali vyprovokovať a brali to ako fakt.
Zväčša sú tieto -zdanlivo pomalé, lenivé, liknavé- deti veľmi milé, príjemné, múdre, šikovné, empatické a vnímavé. A tieto ich kvality ďaleko prevyšujú ich povahovú slabosť, teraz i v budúcnosti."
